Školy a "nový normál"

Najdôležitejšie zo všetkých budú schopnosť vysporiadať sa so zmenou, učenie sa nových vecí a udržanie si mentálnej rovnováhy v neznámych situáciách. Aby ste prežili v roku 2050, nebudete potrebovať len vytvárať nové idey a produkty, ale najviac zo všetkého budete potrebovať znova a znova objavovať seba samého.

Teenageri to (opäť) nemajú ľahké

Ešte pred tromi rokmi sme v rámci našej obľúbenej debaty o generáciách Z (nar. 1990-2010) a Alfa (narodených v 21. storočí) hovorili, že je pre nich typické, že nezažili žiadnu väčšiu nepohodu v živote. Že žijú v bezpečnom a stabilnom svete s dostatkom, ba až prebytkom všetkého, a že to sú deti rodičov, ktorí im chcú a vedia dať všetko.

Dnes už neplatia niektoré z týchto charakteristík.

Dva roky všetci žijeme v neistých, obzvlášť náročných časoch. A zatiaľ čo my, dospelí, si s tým viac-menej poradíme, tak naše deti toho často nie sú schopné. To, čo k ich zdravému vývinu naozaj potrebujú – vrstovníci, rebélia voči autoritám, vylietanie spod rodičovských krídel – to im bolo zobraté a teraz len začíname badať dopad, ktorý to na ich životy má. Asi ste už počuli, že po lockdownoch sú ľudia ešte osamelejší, majú sociálne fóbie a rôzne iné dôsledky na mentálne zdravie. A asi ste zachytili aj nárast dopytu po psychologickej podpore. 

Budúcnosť prišla

Rôzne inštitúcie, profesori, think tanky [1] nám už viackrát avizovali, že budúcnosť, do ktorej pripravujeme naše deti, bude veľmi odlišná od toho, čo sme poznali po generácie. Že zručnosti a celkové životné nastavenie potrebné na naplňujúci život o 10 – 20 rokov sú rozdielne od tých, ku ktorým sme boli vychovávaní my. A že úspech na rýchlo sa meniacom pracovnom trhu bude podmienený veľkou mierou odolnosti a adaptability na nové skutočnosti.

Nenamodelovala nám pandémia tak trochu výzvy, ktorým budú naše deti vystavené aj v budúcnosti? Nemajú tieto svety niečo spoločné? Všimnime si, ako sa mení spôsob práce po pandémii [2]. Ako sa menia naše pracovné návyky. Koľko ľudí opúšťa svet korporácií alebo hlási vyhorenie. A pozrime sa, ako sa nám zotrela hranica medzi „work“ a „life“. Menovať by sme mohli ešte mnoho výziev.

Nemali by sme o školách rozmýšľať v kontexte týchto skutočností? Dá sa na to všetko pozrieť aj optikou „výzvy“? Aké sú post-pandemické školy? Adaptovali sa, zobrali si z tejto dvojročnej skúsenosti niečo? Alebo sa len čím skôr chcú vrátiť k tradičnému, pre nich bezpečnému, priestoru vyučovania bez ohľadu na to, že doba je iná, že my všetci sme iní?

„Nový normál“ je tu. Pustíme ho do škôl?

Čo by s týmto všetkým mohla urobiť škola tak, aby reagovala na skutočnosť, že už teraz (nieto o 10 rokov!) sa zrýchlila digitalizácia, práca sa presunula  mimo kanceláriu, alebo že starostlivosť o vlastné mentálne zdravie je potrebná?

Prednášky o týchto témach nepomôžu.

Pomôže, ak aj škola nebude fungovať ako za Márie Terézie, ale pokúsi sa zakomponovať tieto „nové normály“ do svojej každodennosti.

Učme žiakov rozumieť digitálnemu svetu a využívať jeho nástroje. Učme ich rozumieť dátam a riadiť sa na základe ich analýzy. Skúsme žiakov sprevádzať v plánovaní si vlastného učenia a dávajme im pravidelne príležitosti na zorganizovanie si vlastného pracovného času.

Nielen občas a náhodou”, ale plánovane a na dlhší čas. Tak naozaj – napríklad aspoň celý týždeň. V slobode a zodpovednosti za dodanie výstupu. Presne tak, ako to máme aj my, dospelí, v práci.

Dávajme im príležitosti pracovať samostatne, trebárs aj z kaviarne alebo domu, ale aj v tímoch, priamo v škole, či online. A v neposlednom rade ich učme starať sa o seba, o svoje fyzické a mentálne zdravie. Hovoriť o emóciách, poznať vlastné zdroje, vyhľadať pomoc, alebo pomôcť niekomu inému. 

Lebo je jedno, či sa stanú starostami, matkami, otcami, právnikmi, ITčkarmi alebo hoteliermi, práve tieto skúsenosti v nich budujú tie „univerzálne zručnosti“ pre 21. storočie.

Zaujala Vás téma? Čítajte viac napr. tu https://www.wired.co.uk/article/yuval-noah-harari-extract-21-lessons-for-the-21st-century