Bezpečná škola?
Čo ta nezabije to ťa posilní.
„Život je ťažký“, povzdychol si americký psychoterapeut Scott Peck v úvode svojej knihy Nevyšliapanou cestou. Poukazuje na to, na čo poukazovali mnohí myslitelia už stáročia. Od biblického Jóba, cez Platóna a Budhu, cez púštnych otcov, stredovekých mysliteľov až po moderných psychológov ako Freud a Jung.
Život, ako ho zažívame, je podobný veľkej prekážke alebo výzve, s ktorou si musíme, či chceme alebo nechceme, poradiť. Navyše je nevyspytateľný a veľakrát nás zastihne nepripravených. Naše schopnosti a sila akoby nestačili na prekážky, ktoré nám život postaví do cesty. Je plný bolesti, utrpenia a končí smrťou.
Ako by teda mala škola deti pripravovať na takýto život? A špeciálne stredná škola, do ktorej starostlivosti sú mladí ľudia zverení práve v období, keď tieto témy a otázky vystupujú v ich živote do popredia.
Moderná pedagogika neustále opakuje, že chce deti pripravovať na výzvy reálneho života, ale myslí to naozaj vážne? Spoločnosť naokolo rieši zložité otázky, ako sú kultúrna vojna, hoaxy, korupcia, propaganda zľava aj sprava. Do akej miery môžeme životu dovoliť, aby doslova vtrhol do našich škôl so celou svojou komplexnosťou?
Nestane sa potom škola príliš nebepečnou pre mladých ľudí, ktorí ešte nie sú pripravení poradiť si s nástrahami života? Tieto otázky prinášajú niektoré zaujímavé dilemy, na ktoré pravdepodobne zatiaľ nemáme príliš dobré odpovede.
Vysoké alebo nízke preliezky?
Študenti sa majú cítiť v škole bezpečne.
Hlavne v prostredí slovenského stredného odborného školstva veľmi potrebná myšlienka. Myšlienka, ktorá sa ale pôvodne týkala vyslovene fyzického bezpečia, sa poslednom čase rozrástla aj do iných oblastí hlavne na takzvaných lepších školách. Zahrnula emocionálne bezpečie, názorové bezpečie, vzťahové bezpečie.
Strážime študentov, aby si navzájom neublížili, aby nepovedali niečo, čo by sa niekoho mohlo dotknúť, aby náhodou niekto nezažil traumu. Inými slovami, preliezky môžu byť, ale len také, na ktorých si študenti nemôžu ublížiť.
Tento, veľakrát dobrý trend, má ale zaujímavý dopad. Z týchto škôl vychádzajú študenti, ktorí sa nikdy nestretli s tým, že by s nimi niekto nesúhlasil, niekto k nim bol drzý. Potom veľakrát zlyhávajú v stretoch s reálnym životom, emocionálne aj zručnostne. Inými slovami, trénovali na život v prostredí, ktoré nepredstavuje dostatočnú výzvu na to, aby simulovala reálny život so všetkým, čo prináša. Sú slabí, lebo prekážky, s ktorými sa stretli, boli malé.
Zmeniť svet alebo porozumieť svetu?
Študenti našej školy sa stanú lídrami, ktorí zmenia svet. Môžete si prečítať na webe jednej z moderných slovenských stredných škôl.
Karl Marx kedysi vyhlásil, že zmyslom škôl je zmeniť svet. Školy sa majú stať fabrikami, ktoré vyprodukujú ľudí so správnymi názormi a tie potom budú širiť do sveta. Naproti tomu jeho súčasník John Stuart Mill tvrdil, že škola má byť priestorom hľadania pravdy o svete a o samom sebe. Tento proces nie je nikdy úpne uzavretý. Každý študent si má slobodne vybrať, čo je pravda a aké myšlienky bude ďalej uplatňovať v živote.
Obe tieto myšlienky majú niečo do seba. Dovedené do extrému, však môžu vytvoriť veľmi toxické prostredie ideologizácie školstva na jednej a postmoderného chaosu na druhej strane. Pozorovaním viacerých ľudí pohybujúcich sa v školstve je, že tieto dva extrémy sa v súčastnosti stretávajú na školách vo veľmi zaujímavom mixe.
Učiteľ – kamarát alebo odborník
Hovorí sa, že rola učiteľa je spoločensky nedocenená.
Je ale možné, že náš problém ide ešte hlbšie, ako si myslíme. Možno nevieme, koho vlastne v školách chceme mať.
Každý, kto sa pohybuje v škole, vie, že v princípe tam stretnete dva typy učiteľov. Jedni sú v škole preto, lebo majú radi svoj predmet a druhí preto, lebo majú radi študentov.
Tí prví dbajú hlavne na to, aby študenti porozumeli predmetu a vedú študentov k láske k predmetu. Tí druhí dbajú na to, aby rozumeli študentovi, vytvorili príjemnú atmosféru v triede a stali sa súčasťou ich vzťahového života. Je im jedno, aký predmet učia, dôležitejší pre nich je životný príbeh študenta.
Ktorý učiteľ je pre študenta bezpečnejší?
Takýchto dilem by sa dalo vymenovať ešte mnoho. Z hľadaní ich riešení ale vyplýva, že keď školu zoberieme naozaj vážne ako prípravu na život v celej jeho zložitosti a komplexnosti, nevyhneme sa „nebezpečenstvám“. Dobrá škola je tak trochu „nebezpečná“, rovnako ako život sám.
Sme balóny plné emócii vo svete plnom špendlíkov.
...Lebo my celkom dobre nerozumieme tomu, čo vlastne škola je. Myslíme si, že škola je vyučovanie a písomky. Ale pravdepodobne to tak nie je. Pravdepodobne je škola o vzťahoch s ľuďmi v rovnakom veku, ktorí spolu začínajú život. Je o odchádzaní z domova. Je o zistení, či si dostatočne dôveryhodný a múdry. Je o vyberaní si vlastnej skupiny kamarátov... Je o vyberaní si zodpovednosti, ktorú potom ponesieš celý život.
